Jana Hučíková nielenže zažila prvé krôčiky Lejaan, ale tiež sa z veľkej časti podieľala na tom, aký je dnes. Udržateľný, minimalistický, novátorský, rešpektujúci remeslo a odlišný v mnohých elementoch svojho fungovania. My v Lejaan si Janu aj jej prácu nesmierne vážime a preto chceme, aby ju poznal celý svet. Porozprávali sme sa s ňou o jej ceste ku kreativite, dobrodružných začiatkoch Lejaan, najväčších skúškach i plánoch do budúcnosti.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Veterinárkou, alebo interiérovou dizajnérkou. Pamätám si éru, kedy sme ako deti kupovali otcovi lentilky, pretože mal veľmi rád sladké. A ja som mu namiesto obyčajnej krabičky lentiliek vyrobila z banánovej krabice takú izbičku. Urobila som z papiera stôl, skrinky, stromček a pod ten som ich dala. Už v tom čase ma to k designu tak nejako ťahalo. Zároveň som milovala neustále presúvanie nábytku. Vždy som priestor nejakým spôsobom riešila.

Bola si ku kreativite vedená?

Paradoxne vôbec. Nemám žiadnych predkov maliarov, nikdy som nechodila napríklad na keramiku... Bola som skôr samouk. Na základke som mala spolužiačku, ktorá veľmi pekne kreslila a bola v tom podporovaná. Keď som sa mala zamýšľať nad strednou školou, inšpirovala ma a rodičia ma zobrali na ZUŠku. Tam nám bolo povedané, že by to bol so mnou stratený čas. Ja som sa ale zaťala a dopracovala som sa k tej kreativite sama.

Ako si zistila smer, ktorým sa chceš nakoniec uberať?

Keď som na strednej v Uherskom Hradišti študovala navrhovanie odevu, dostali sme v tretiaku za úlohu vybrať divadelnú hru a pre tú navrhnúť divadelný kostým. A mňa v tom momente nesmierne nadchla myšlienka, že môže odev niečo vypovedať, niesť určitý príbeh. Že nemusí ísť len o pekné šaty… Tam som si uvedomila, že nechcem strojovo vytvárať rovnaké kolekcie. Došlo mi, že by ma oveľa viac bavila tá scénografia, teda odbor spojený s priestorom, kde nejde len o kostým, ale o celú scénu ako celok.

Aká skúsenosť ťa v tvojich začiatkoch najviac sformovala?

Bola to pomerne kľukatá cesta, ale najskôr práca predajnej asistentky u Blanky Matragi. Bola to obrovská a náročná skúsenosť, vďaka ktorej som sa naučila dávať dôraz hlavne na precízne odvedenú prácu a neustálu pripravenosť. Čerpám z toho dodnes, ale asi úplne iné veci, než by človek čakal. Dalo mi to nadhľad, určitú formu pokoja a veľmi ma to naučilo komunikácii ako s ľuďmi všeobecne, tak aj s klientmi. Odniesla som si skúsenosť diplomatického rokovania, ktoré som potom využila aj na mojej ďalšej pozícii v Stockiste.

Prečo si sa rozhodla pre zmenu práce a na akú pozíciu si nastúpila?

Do Stockistu som išla na inzerát. Stále ma to totiž ťahalo k designu a všeobecne k interiéru. Musela som sa toho ohľadom materiálov a ich opracovania veľa naučiť, ale strašne ma to bavilo. Ležala som neustále s hlavou ponorenou v katalógoch a cenníkoch, všetko som si prečítala. A to mi dalo strašne veľa. Najskôr išlo o pozíciu predajnej asistentky, postupom času ma ale majiteľ začal púšťať na dekorovanie expozícií a vystavovanie produktov, a to aj keď zo začiatku veľmi nenechal nikoho na nič siahnuť. Bolo to pozvoľné, ale nakoniec sme si vybudovali vzájomný rešpekt, čo bol z jeho strany takmer unikát. Vo finále som tam robila vedúcu celého pavilónu.

Čo ti kombinácia týchto prác dala?

Stockist mi ukázal predovšetkým dôležitosť vizuálnej časti prezentácie, Blanka ma naopak uviedla do tvorby koncepcie a precízneho spôsobu práce. Veľkú časť svojho času som však venovala samoštúdiu, čím som získala obrovský prehľad. A ten sa snažím udržať. Dnes napríklad dokážem podľa fotky interiéru presne určiť značku jednotlivých kúskov. Jednu dobu som to robila dokonca aj pri filmoch, je to taká deformácia. (smiech)

Ako si po tom všetkom narazila na Lejaan?

Keď už som v Stockiste pár mesiacov nepracovala, zavolal mi bývalý kolega, že sa nejakému zákazníkovi páčili nadekorované stoly v pavilóne a že by stál o dekoráciu bytov, ktoré so svojim architektonickým štúdiom Delicode predáva. Tak sme sa s Marcelom Gecovom spojili, ja som prácu odviedla a bolo to. Potom mi ponúkol dlhodobejšiu spoluprácu a ja som na to kývla. Za nejaký čas prišiel s tým, že s kamarátmi zakladá nový projekt venovaný obliečkam a že by potreboval nadekorovať fotenie a aj pripraviť styling pre fotodokumentáciu na web a do katalógov. V tej chvíli neexistoval žiadny koncept, iba obliečky. A tak sa to začalo.

Lejaan ste vybudovali od základu. Aká časť tohto procesu bola pre teba najnáročnejšia?

Každý z nás mal nejaké skúsenosti, nikto sa ale primárne nevenoval webu ani marketingu. Nepoznali sme tie funkčné základy ako SEO, PPC, bannery, remarketing a snažili sa všetko vymyslieť sami, čo veľmi nešlo. Takže to bolo najťažšie… Dostať sa cez tie technické veci, ktoré sú potrebné, ale zaberú veľa času. Odvtedy sa ale všetko postupne pokrylo, dostalo štruktúru. Predtým to bol jednoducho úplný punk. (smiech)

Na čo najradšej spomínaš?

Určite na počiatočné fotenie a prvý pohľad z hora, pretože je s tým spojených veľa úsmevných situácií. Keď som pri kolekcii Never Too Late vymyslela, že potrebujem šípky, dopadlo to tak, že ich Marcelovi rodičia strihali v nejakom areáli pri ich práci a Marcelov otec ich potom priviezol celé auto.

Legendárna je aj kolekcia Winter Fields. Na fotku so snehom tam padlo skoro 20 kg práškového cukru a na moju prosbu sa narýchlo zohnalo koleso od traktora. Nikto sa vlastne ani nedivil. (smiech)

Alebo napríklad pri kolekcii Flat White. Fotilo sa vtedy v štúdiu, kde nebol kávovar a v blízkosti nebola žiadna kaviareň. No a my sme nutne potrebovali cappuccino s latte artom. Takže sa prichystala scéna, chlapci vyšli na Žižkov pre kávu, po návrate sa rýchlo vybralo to najkrajšie, položilo sa vedľa postele a počas piatich minút sa muselo odfotiť. Takže napríklad takto. (smiech) To sa človek jednoducho pozrie na každú tú kolekciu, vidí ten príbeh a je to vtipné. Bolo veľmi pekné, ako sa všetci zapájali, keď to vznikalo.

Teraz v Lejaan zastávaš pozíciu kreatívnej riaditeľky. Čo všetko to obnáša?

Hlavné gro je určite okolo kolekcií. Ide o kooperáciu pri výbere farieb a vzoriek, vymýšľaní názvov. Veľká časť je aj riešenie fotiek, produkcia, ich výber. Ďalej tiež dekorovanie interiérov, výjazdy k influencerom, riešenie vizuálu obalov… Ale ako som pri tom od začiatku, tak mám samozrejme všeobecný prehľad a súčasťou mojej práce je aj projektové riadenie spojené s launchom nových kolekcií.

Pôsobíš ako človek, ktorý svojej práci obetuje maximum. Čo ťa ženie dopredu?

Na to asi nemám konkrétnu odpoveď. Jednoducho ma to baví! (smiech) Našla som sa v tom. Chalani mi dali voľnosť a dôveru. Nikdy ma nikto nestrážil, vždy som s nápadmi prichádzala organicky sama. Takže som energiu vždy čerpala z toho, že ma to napĺňalo. A tiež, že sa každý ten projekt vyvíja presne tam, kam má… To je to krásne, čo mi dodáva veľmi veľa energie.

Kde hľadáš inšpiráciu?

To bude znieť ako hrozné klišé, ale úplne všade. Myslím si, že to tak väčšinou kreatívci majú. Nemusí to byť vyložene vedomé, ale ide naozaj o tie každodenné situácie. Veľa chodím do prírody, tam čerpám naozaj dosť.

Keď sa vyvíja nejaká nová kolekcia, aký je tvoj tvorivý proces?

Najskôr vyvíjame farbu, to je taká predajná časť. Napríklad minulý rok sme veľa riešili absenciu teplejších tónov typu tehlová a béžová. Vedeli sme, že takúto farbu chceme zaradiť. V tej chvíli vezmeme vzorkovník, vyberieme odtiene a na základe tých vymyslíme názvy podľa toho, čo farba evokuje. A potom sa to rozbehne a ja už automaticky premýšľam nad pohľadom zhora tak, aby to každý pochopil. Všetko to do seba musí zapadať a niečo vyrozprávať.

Presťahovala si sa kvôli Lejaan do Liberca, to je celkom zmena. Si tam spokojná?

Som. Neskutočne sa mi tu páči. To okolie, tá príroda... Praha už na mňa bola moc. A Liberec je tak špecificky iný.

Na začiatku ste boli štyria, dnes tím Lejaan tvorí asi pätnásť ľudí. Rozmýšľaš často nad tým, ako firma vyrástla?

Často nad tým nepremýšľam, v tom zhone to človek nejako nevníma. Nedávno som ale zažila situáciu, keď som si išla cez víkend do haly niečo vyzdvihnúť, urobila si kávu a rozhliadla sa v tom tichu okolo seba. Začalo to ako štyri regály, jediný stôl, počítač a teraz je to úplne inde. Ľudia samostatne fungujú, každý vie, čo má robiť... Už to nie je ako na začiatku, keď všetko chodilo za mnou. Je to fantastické, ako to dokáže fungovať. Občas mám takú sekundu, keď si toto všetko uvedomím.

Práve ty si z veľkej časti definovala to, aký Lejaan je. Prezradíš nám tvoju víziu do budúcnosti?

Určite je tam množstvo plánov, veľkých plánov. My totiž malé ani nevieme. (smiech) Priala by som si, aby každý človek bral Lejaan ako lovebrand. Aby čo najväčší počet ľudí vnímal, ako sa tá firma vyvíja a že na každom záleží. Aby sa ľudia tešili do práce a tej značke verili, mali ju úprimne radi. To je také moje prianie skôr ako vízia. Je jasné, že obchodných plánov je veľa a pokiaľ sa splnia len z polovice, tak to bude obrovské. (smiech) Ale ja osobne by som hlavne chcela, aby boli ľudia vo firme spokojní. A aby tí, ktorí budú mať Lejaan doma hovorili, že to je ten jeden kúsok, TEN Lejaan.

Posledná otázka je taká osobná. Keď sa na to všetko pozrieš, si na seba hrdá?

Áno, som. Síce si to málokedy priznám, ale za tých pár rokov, čo s chalanmi som, sa podarila naozaj veľká vec. Takže áno, určite! (smiech)